Ráno si človek rád prispí, každá minúta je dobrá. Potom autom nadbehne tých niekoľko minút oproti slimačej MHD.

Iný variant: Vstanem o 10 minút skôr a idem peši. Pozorujem ostatných pešiakov. Sú družní, zdravia sa, pokrikujú na seba a prv než sú v cieli svojej cesty (škola, robota), už vytvárajú dialogizujúce dvojice či veselé skupinky.

Vodiči za čelnými sklami majú apatické tváre, prebleskované nenávisťou k červenej.

Poznávam celú svoju trasu aj s jej skratkami i obmenami ročných a denných období, no zakaždým je iná. Dokonca je tolerantná, necháva ma cestou premýšľať a neprekáža jej ani telefonovanie.

Šoféri zasa majú perfektne odpozorované, kedy na ktorej križovatke má už naskočiť zelená.

V práci mám už rannú rozcvičku v podobe prechádzky na čerstvom vzduchu za sebou. Večer si už nepotrebujem zaplatiť za prepotený vzduch posilňovne, či aerobic, ani si nájsť na to hodinu v diári. Nemusím kvôli tomu sadať do auta, aby som sa tam odviezol systémom červená - zelená.

„Vstúpila do výťahu. Bola z tých, čo si radšej kúpia permanentku do fitnes, než by mali zvládnuť jedno poschodie každý deň po svojich."

„O 4 minúty boli na mieste a po ďalších 15 minútach jazdy našli miesto na zaparkovanie. Ukázalo sa, že bolo od jej bytu ďalej než recepcia, z ktorej prišli."

(M. Kolcun: Najnovší hriech)